RECENZIA Wolfenstein: Youngblood – Mladá krv do boja nepatrí

Tohtoročné leto nám prinieslo viacero hier z rôznych žánrov, či už je reč o závodoch, športoch alebo strieľačkách. Tento upršaný víkend nie je výnimkou, Machinegames prinášajú svoj štvrtý Wolfenstein: Youngblood.

Už pri reboote z roku 2014, The New Order, sme videli, ako chce švédske štúdio Machinegames experimentovať s legendárnou sériou. V hre, ktorá bola inak mojou prvou pre Xbox One, sme sa dostali napríklad na Mesiac a spoznali sme mnoho zapamätateľných postáv vrátane BJ-ovej budúcej manželky Anyi alebo Maxa Haasa. Odvtedy vyšlo niekoľko hier, všetky na seba nadväzovali a Wolfenstein: Youngblood nie je výnimkou. Lenže to, čo robilo predošlé hry skvelými, je minulosťou. Mali skvelý príbeh a ako som spomenul už vyššie, zapamätateľné postavy. Youngblood je oproti tomu plytký a postavy sú nevýrazné.

Vlastne jediné postavy, na ktoré si človek pri tejto hre spomenie, sú práve Billyho dcéry Jessica a Sophia, a aj to som sa musel ešte pred písaním uistiť, že sa naozaj tak volajú. V hre totiž nemecké plagáty označujú Sophiu ako „Zophiu“ a keďže dcéry majú poľských rodičov, občas v hre naozaj miesto „Sofie“ počujeme o nejakej „Žofii“. Tak ja neviem už. Žiaľ, nejakú hlbšiu backstory nečakajte, sem-tam sa v cutscénach dozviete, že BJ trénoval svoje dcéry, každú inak, a zrazu zmizol, tak ho išli nájsť do Paríža, pretože stopy vedú tam. Ale to, že má každá z dcér iný tréning, sa na gameplayi nijako neprejaví. Bojujú navlas rovnako, rozdiely sú len v tom, ako dobre viete VY a váš parťák hrať.

Youngblood je, podobne ako A Way Out, koncipované ako akcia pre dvoch hráčov. S tým rozdielom, že co-op je len online, takže na split-screen zabudnite. Ak idete hrať čisto lokálne, druhej postavy sa zmocní AI. To je ale asi rovnako zábavné ako hrať ping-pong sám proti sebe. Bethesda jednoducho chce, aby ste hrali s ostatnými hráčmi, čo kvitujem, ale nevidím zmysel v obštrukciách. Napríklad, bez účtu Bethesda.net si nezahráte, hoci na rozdiel od Fortnite nemá crossplay, takže druhý účet navrch XBL/PSN tu stráca zmysel. Na druhú stranu, Deluxe edícia aspoň obsahuje Buddy Pass, takže si môžete do hry pozvať kamoša bez toho, aby si musel hru kupovať sám.

Každopádne, späť k hre. Wolfenstein: Youngblood odišiel od koridorového dizajnu a priniesol sandbox a lá Hitman, ktorý je však väčší a viac by sa dal prirovnať k Destiny alebo Borderlands. Medzi jednotlivými regiónmi Neu Paris, v ktorých budete pátrať po otcovi, sa pohybujete prostredníctvom vytopeného metra. Grafika a mesto, ak si odmyslíme zhruba 88 hakenkrojcov na budovu štvorcovú, sú spracované naozaj prekrásne a zachytávajú parížsku architektúru do posledného detailu. Viaceré budovy môžete prekutrať, čím sa dopracujete k disketám s PIN kódmi ku dverám a trezorom alebo collectiblom. A že ich je v hre požehnane! Môžete zbierať artworky, audiokazety či obaly VHS kaziet, ktoré parodujú mnohé skutočné filmy.

Nenechajte sa však uniesť ódami na radosť. Vývojári sa zjavne nechali uniesť vyššie spomenutými hrami natoľko, že pridali resetovanie nepriateľov okamžite po opustení oblasti, skoro ako v Destiny. Rozdiel je ale v tom, že Destiny je loot-shooter a z opakovaného vraždenia získavate nové, silnejšie alebo vzácnejšie itemy. V tejto hre však dostanete len náboje, prípadne doplnenie zdravia a štítu.

Najsmutnejšie na tom celom je, že nezábavnému, opakovanému zabíjaniu na tých istých miestach sa skrátka nevyhnete, ak chcete napredovať v príbehu. Či už je reč o príbehových alebo vedľajších misiách, hra vás prakticky neustále posiela plniť úlohy tam, odkiaľ ste práve prišli. Stereotyp? Áno, a veľký. A aby toho nebolo málo, hra ponúke aj lokálne „eventy“, teda také mikromisie, ktorými si môžete skrášliť cestu za hlavným cieľom. Lenže, v takej štvrti Malý Berlín vám hra dokola navrhuje len dve úlohy.

Ak by ste tohto stereotypu mali nedostatok, hra ponúka Mission Replay. Prítomná je aj možnosť plniť denné a týždenné výzvy, no ak vezmeme do úvahy, že príbeh prejdete do 8 hodín a hru zrejme tak skoro nezapnete, je otázne, či vôbec malo cenu sem tieto veci dávať. Vlastne, môžete za to získavať XP, levelovať a odomykať perky, ktoré sú teraz spravené naozaj prehľadne. Vlastne, celé UI je veľmi prehľadné a ľahko sa v ňom dá orientovať, čo je výhoda. Takisto si môžete upgradovať zbrane, no čo ma nepotešilo, je prítomnosť mikrotransakcií na nákup skinov. Hra má zjavne veľké plány, na výber máte zlaté tehličky Gold Bars v cenových reláciách od 5 do 20€ (2/3 ceny štandardnej edície).

Systém misií v tejto hre je postavený podobným štýlom ako ten v Borderlands – v in-game menu máte zoznam práve dostupných misií a ak je niečo v blízkosti, môžete si tú misiu rýchlo prehodiť ako aktívnu. Háčik je v tom, že na dokončenie mnohých misií musíte ísť naspäť do bunkru, čo znamená, že ak v lokalite máte ďalšie misie (alebo vám ich hra následne odomkne), čaká vás vyššie spomínaný respawn nepriateľov. Inak musím hre dať palec hore aspoň za soundtrack, ktorý tvoria prevažne synthwave skladby odpovedajúce 80. rokom.

Resumé

Nie, problémom Wolfenstein: Youngblood nie je to, že hráte za silné a nezávislé ženy, ani to, že takmer celý Parížsky odboj tvoria ženy. Táto hra má omnoho väčšie problémy – je neskutočne repetitívna, dizajn misií je frustrujúci a experimentuje s vecami, ktoré sa do Wolfensteinu jednoducho nehodia, napríklad snaha stať sa loot-shooterom s piatimi zbraňami, ktoré aj tak odomknete počas prvých 2 hodín hry. Nehovorím, že skúšať nové veci je zlé, no musia do hry pasovať. No v tomto prípade to neplatí. Aspoň, že soundtrack a grafika sa podarili. Inak je pre mňa šok, že séria, ktorou som vstúpil do next-genu, ma k jej koncu takto sklame.